An interesting article about Muslim-Jewish relations by professor Wasserstein in The Jewish Chronicle
Zajímavý článek o muslimsko-židovských vztazích od prof. Davida Wassersteina, publikováno v The Jewish Chronicle (slovenský překlad viz níže)
By David J. Wasserstein, May 24, 2012
Islam saved Jewry. This is an unpopular, discomforting claim in the modern world. But it is a historical truth. The argument for it is double. First, in 570 CE, when the Prophet Mohammad was born, the Jews and Judaism were on the way to oblivion. And second, the coming of Islam saved them, providing a new context in which they not only survived, but flourished, laying foundations for subsequent Jewish cultural prosperity - also in Christendom - through the medieval period into the modern world.
By the fourth century, Christianity had become the dominant religion in the Roman empire. One aspect of this success was opposition to rival faiths, including Judaism, along with massive conversion of members of such faiths, sometimes by force, to Christianity. Much of our testimony about Jewish existence in the Roman empire from this time on consists of accounts of conversions.
Great and permanent reductions in numbers through conversion, between the fourth and the seventh centuries, brought with them a gradual but relentless whittling away of the status, rights, social and economic existence, and religious and cultural life of Jews all over the Roman empire.
A long series of enactments deprived Jewish people of their rights as citizens, prevented them from fulfilling their religious obligations, and excluded them from the society of their fellows.
Had Islam not come along, Jewry in the west would have declined to disappearance and Jewry in the east would have become just another oriental cult
This went along with the centuries-long military and political struggle with Persia. As a tiny element in the Christian world, the Jews should not have been affected much by this broad, political issue. Yet it affected them critically, because the Persian empire at this time included Babylon - now Iraq - at the time home to the world's greatest concentration of Jews.
Here also were the greatest centres of Jewish intellectual life. The most important single work of Jewish cultural creativity in over 3,000 years, apart from the Bible itself - the Talmud - came into being in Babylon. The struggle between Persia and Byzantium, in our period, led increasingly to a separation between Jews under Byzantine, Christian rule and Jews under Persian rule.
Beyond all this, the Jews who lived under Christian rule seemed to have lost the knowledge of their own culturally specific languages - Hebrew and Aramaic - and to have taken on the use of Latin or Greek or other non-Jewish, local, languages. This in turn must have meant that they also lost access to the central literary works of Jewish culture - the Torah, Mishnah, poetry, midrash, even liturgy.
The loss of the unifying force represented by language - and of the associated literature - was a major step towards assimilation and disappearance. In these circumstances, with contact with the one place where Jewish cultural life continued to prosper - Babylon - cut off by conflict with Persia, Jewish life in the Christian world of late antiquity was not simply a pale shadow of what it had been three or four centuries earlier. It was doomed.
Had Islam not come along, the conflict with Persia would have continued. The separation between western Judaism, that of Christendom, and Babylonian Judaism, that of Mesopotamia, would have intensified. Jewry in the west would have declined to disappearance in many areas. And Jewry in the east would have become just another oriental cult.
But this was all prevented by the rise of Islam. The Islamic conquests of the seventh century changed the world, and did so with dramatic, wide-ranging and permanent effect for the Jews.
Within a century of the death of Mohammad, in 632, Muslim armies had conquered almost the whole of the world where Jews lived, from Spain eastward across North Africa and the Middle East as far as the eastern frontier of Iran and beyond. Almost all the Jews in the world were now ruled by Islam. This new situation transformed Jewish existence. Their fortunes changed in legal, demographic, social, religious, political, geographical, economic, linguistic and cultural terms - all for the better.
First, things improved politically. Almost everywhere in Christendom where Jews had lived now formed part of the same political space as Babylon - Cordoba and Basra lay in the same political world. The old frontier between the vital centre in Babylonia and the Jews of the Mediterranean basin was swept away, forever.
Political change was partnered by change in the legal status of the Jewish population: although it is not always clear what happened during the Muslim conquests, one thing is certain. The result of the conquests was, by and large, to make the Jews second-class citizens.
This should not be misunderstood: to be a second-class citizen was a far better thing to be than not to be a citizen at all. For most of these Jews, second-class citizenship represented a major advance. In Visigothic Spain, for example, shortly before the Muslim conquest in 711, the Jews had seen their children removed from them and forcibly converted to Christianity and had themselves been enslaved.
In the developing Islamic societies of the classical and medieval periods, being a Jew meant belonging to a category defined under law, enjoying certain rights and protections, alongside various obligations. These rights and protections were not as extensive or as generous as those enjoyed by Muslims, and the obligations were greater but, for the first few centuries, the Muslims themselves were a minority, and the practical differences were not all that great.
Along with legal near-equality came social and economic equality. Jews were not confined to ghettos, either literally or in terms of economic activity. The societies of Islam were, in effect, open societies. In religious terms, too, Jews enjoyed virtually full freedom. They might not build many new synagogues - in theory - and they might not make too public their profession of their faith, but there was no really significant restriction on the practice of their religion. Along with internal legal autonomy, they also enjoyed formal representation, through leaders of their own, before the authorities of the state. Imperfect and often not quite as rosy as this might sound, it was at least the broad norm.
The political unity brought by the new Islamic world-empire did not last, but it created a vast Islamic world civilisation, similar to the older Christian civilisation that it replaced. Within this huge area, Jews lived and enjoyed broadly similar status and rights everywhere. They could move around, maintain contacts, and develop their identity as Jews. A great new expansion of trade from the ninth century onwards brought the Spanish Jews - like the Muslims - into touch with the Jews and the Muslims even of India.
A ll this was encouraged by a further, critical development. Huge numbers of people in the new world of Islam adopted the language of the Muslim Arabs. Arabic gradually became the principal language of this vast area, excluding almost all the rest: Greek and Syriac, Aramaic and Coptic and Latin all died out, replaced by Arabic. Persian, too, went into a long retreat, to reappear later heavily influenced by Arabic.
The Jews moved over to Arabic very rapidly. By the early 10th century, only 300 years after the conquests, Sa'adya Gaon was translating the Bible into Arabic. Bible translation is a massive task - it is not undertaken unless there is a need for it. By about the year 900, the Jews had largely abandoned other languages and taken on Arabic.
The change of language in its turn brought the Jews into direct contact with broader cultural developments. The result from the 10th century on was a striking pairing of two cultures. The Jews of the Islamic world developed an entirely new culture, which differed from their culture before Islam in terms of language, cultural forms, influences, and uses. Instead of being concerned primarily with religion, the new Jewish culture of the Islamic world, like that of its neighbours, mixed the religious and the secular to a high degree. The contrast, both with the past and with medieval Christian Europe, was enormous.
Like their neighbours, these Jews wrote in Arabic in part, and in a Jewish form of that language. The use of Arabic brought them close to the Arabs. But the use of a specific Jewish form of that language maintained the barriers between Jew and Muslim. The subjects that Jews wrote about, and the literary forms in which they wrote about them, were largely new ones, borrowed from the Muslims and developed in tandem with developments in Arabic Islam.
Also at this time, Hebrew was revived as a language of high literature, parallel to the use among the Muslims of a high form of Arabic for similar purposes. Along with its use for poetry and artistic prose, secular writing of all forms in Hebrew and in (Judeo-)Arabic came into being, some of it of high quality.
Much of the greatest poetry in Hebrew written since the Bible comes from this period. Sa'adya Gaon, Solomon Ibn Gabirol, Ibn Ezra (Moses and Abraham), Maimonides, Yehuda Halevi, Yehudah al-Harizi, Samuel ha-Nagid, and many more - all of these names, well known today, belong in the first rank of Jewish literary and cultural endeavour.
W here did these Jews produce all this? When did they and their neighbours achieve this symbiosis, this mode of living together? The Jews did it in a number of centres of excellence. The most outstanding of these was Islamic Spain, where there was a true Jewish Golden Age, alongside a wave of cultural achievement among the Muslim population. The Spanish case illustrates a more general pattern, too.
What happened in Islamic Spain - waves of Jewish cultural prosperity paralleling waves of cultural prosperity among the Muslims - exemplifies a larger pattern in Arab Islam. In Baghdad, between the ninth and the twelfth centuries; in Qayrawan (in north Africa), between the ninth and the 11th centuries; in Cairo, between the 10th and the 12th centuries, and elsewhere, the rise and fall of cultural centres of Islam tended to be reflected in the rise and fall of Jewish cultural activity in the same places.
This was not coincidence, and nor was it the product of particularly enlightened liberal patronage by Muslim rulers. It was the product of a number of deeper features of these societies, social and cultural, legal and economic, linguistic and political, which together enabled and indeed encouraged the Jews of the Islamic world to create a novel sub-culture within the high civilisation of the time.
This did not last for ever; the period of culturally successful symbiosis between Jew and Arab Muslim in the middle ages came to a close by about 1300. In reality, it had reached this point even earlier, with the overall relative decline in the importance and vitality of Arabic culture, both in relation to western European cultures and in relation to other cultural forms within Islam itself; Persian and Turkish.
Jewish cultural prosperity in the middle ages operated in large part as a function of Muslim, Arabic cultural (and to some degree political) prosperity: when Muslim Arabic culture thrived, so did that of the Jews; when Muslim Arabic culture declined, so did that of the Jews.
In the case of the Jews, however, the cultural capital thus created also served as the seed-bed of further growth elsewhere - in Christian Spain and in the Christian world more generally.
The Islamic world was not the only source of inspiration for the Jewish cultural revival that came later in Christian Europe, but it certainly was a major contributor to that development. Its significance cannot be overestimated.
David J Wasserstein is the Eugene Greener Jr Professor of Jewish Studies at Vanderbilt University. This article is adapted from last week's Jordan Lectures in Comparative Religion at the School of Oriental and African Studies.
Čo urobili muslimovia pre židov?
David J. Wasserstein, 24. května 2012
Islám zachránil židov. Toto tvrdenie je v tomto svete isto veľmi nepopulárne. Je to však historická pravda. Dôkazom sú dva základné argumenty, ktoré potvrdzujú tento fakt. Po prvé, okolo roku 570 nášho letopočtu, v čase narodenia proroka Muhammada, boli židia a židovské náboženstvo na postupnej ceste k zabudnutiu. Po druhé, príchod islámu ich zachránil tým, že im poskytol kontext, v ktorom nielenže prežili, ale dokonca rozkvitli a položil základ pre neskorší rozvoj židovskej kultúry a religiozity (a prejavil sa aj v kresťanskom prostredí) od stredoveku až po nástup modernej doby.
V štvrtom storočí sa kresťanstvo definitívne stalo dominantným náboženstvom v celej Rímskej ríši. Jedným z aspektov tohto úspechu bola prakticky neexistujúca opozícia vrátene židovstva, keďže akýkoľvek odklon bol neraz až násilím trestaný konvertovaním na kresťanstvo. Množstvo svedectiev, ktoré máme o židoch z tohto obdobia, je spojených len a len s procesom ich konverzie ku kresťanstvu.
Veľké a hlavne permanentné konverzie v rozmedzí medzi štvrtým a siedmim storočím si pozvoľna vyberali svoju daň v neúprosnom znižovaní počtu židovských komunít, ale aj zániku sociálnej a ekonomickej existencie, židovského práva a celkovo kultúrneho a náboženského života v celej Rímskej ríši. Séria zákonov, ktoré zbavovali židov občianskych práv a bránili im v plnení náboženských povinností, ich čoraz viac vytláčali na okraj spoločnosti.
Toto všetko sa dialo súčasne s dlhotrvajúcim konfliktom s Perzskou ríšou. Keďže židia tvorili len nepatrný prvok kresťanského sveta, zdalo by sa, že nebudú nijako poznačeni týmto čisto politickým sporom. Napriek tomu ich to ovplyvnilo priam bytostne. Bolo to preto, že v tej dobe bol súčasťou Perzskej ríše Babylon, dnešný Irak, v tom čase domov najväčšej židovskej komunity na svete. Nachádzali sa tu najvýznamnejšie centrá židovského intelektuálneho života. Vznikali tu najdôležitejšie diela židovskej vierouky a kultúry už viac než tritisíc rokov a v Babylone mal svoj pôvod aj výklad samotnej Biblie – Talmud. Konflikt medzi Peržanmi a Byzantíncami tak čoraz viac vplýval na separáciu židov pod vládou Byzantíncov, kresťanov, ale rovnako zhoršoval ich postavenie v Perzskej ríši. K tomuto všetkému židia žijúci pod vládou kresťanov postupne strácali vedomie o svojej vlastnej kultúre, jej špecifických znakoch a jazyku – hebrejčine a aramejčine – ktoré boli nahradené latinčinou alebo gréčtinou, či inými nežidovskými miestnymi jazykmi, čím stratili prístup k základným literárnym dielam židovstva – Tóre, Mišne, poézii, midrašu a celej liturgii.
Strata zjednocujúceho prvku, ktorým je jazyk a literatúra, bol dôležitým krokom smerom k asimilácii a vymiznutiu. Za týchto okolností, keď bol kontakt možný len s jediným centrom, v ktorom prosperovala židovská kultúra – Babylonom – ktorý však bol v tom čase súčasťou nepriateľskej ríše a odrezaný od zvyšku komunity žijúcej v kresťanskom svete to znamenalo, že židovstvo v kresťanskom svete na konci staroveku bolo len tieňom toho, čo predstavovalo tri či štyri storočia predtým. Bolo odsúdené na zánik.
Ak by v tom čase nevstúpil na scénu islám, konflikt Byzancie a Perzie by trval ešte storočia. Deliaca čiara medzi západným židovstvom, ktoré dožívalo v kresťanskom svete a babylonským židovstvom v Mezopotámií by bola čoraz zreteľnejšia. Židia na západe by s veľkou pravdepodobnosťou časom úplne zmizli a židovstvo na Východe by sa stalo jedným z mnohých orientálnych kultov. Tomuto všetkému však zabránil islám. Islamská expanzia v siedmom storočí zmenila svet a priniesla dramatický, rozsiahly a hlavne trvalý pozitívny prínos pre židovstvo.
Počas storočí, ktoré nasledovali po smrti proroka Muhammada (z. 632) obsadili muslimovia takmer všetky krajiny, v ktorých žili v tom čase židovské komunity, od Španielska cez územie severnej Afriky na Blízky východ a odtiaľ až po východnú hranicu Iránu, ba až ďalej. Takmer všetci židia sa ocitli pod vládou muslimov. Táto nová situácia zmenila aj židovskú realitu. K lepšiemu. Počnúc majetkovou situáciou, právnym statusom, demografickou štruktúrou, sociálnym, náboženským a politickým postavením až po jazyk a kultúru, toto všetko sa menilo k lepšiemu. Ako prvé sa zlepšilo politické postavenie židov. Takmer všade, kde predtým žili v kresťanskom svete, sa teraz ocitli v jednej krajine spolu s Babylonom – Córdoba i Basra ležali v tom istom politickom útvare. Staré hranice, ktoré oddeľovali duchovné centrum židovstva Babylon od zvyšku sveta, najmä židov zo západného Stredomoria, boli odstránené, navždy.
Zmena politickej situácie išla ruka v ruke so zmenou právneho postavenia židovského obyvateľstva: aj keď nie je presne jasné, čo sa dialo počas muslimského dobývania týchto území, jedna vec je istá. Výsledkom dobývania bolo to, že miestni židia sa stali občanmi druhej kategórie. Nemyslime si pod tým však nič zlé. Tento status je potrebné vnímať optikou vtedajšej doby: Byť občanom druhej kategórie bolo omnoho lepšie než nebyť občanom vôbec. Pre veľkú väčšinu židov zmena postavenia znamenala veľký sociálny a spoločenský pokrok. Veď predtým vo vizigótskom Španielsku, krátko pred dobytím muslimami v roku 711, boli židovským rodičom násilne odoberané deti, ktoré buď museli konvertovať ku kresťanstvu, alebo bývali predávané do otroctva. V rozvíjajúcom sa islamskom štáte v stredoveku, byť židom znamenalo patriť do kategórie obyvateľov, ktorí mali definované postavenie v rámci zákona, boli im zaručené práva a ochrana a zároveň sa na nich vzťahovali určité povinnosti. Tieto práva a ochrana neboli tak široké ako v prípade muslimov a aj záväzky boli omnoho striktnejšie, ale v porovnaní so storočiami predtým, kedy sami muslimovia boli v menšine, boli práva židov neporovnateľne lepšie.
Spolu s právom, ktoré skoro zrovnoprávnilo židov v spoločnosti, prišli sociálne a ekonomické práva. Židia už neboli násilne uzatváraní do get, či už kultúrnych alebo sociálno-ekonomických. Islamská spoločnosť bola vo svojej podstate otvorenou spoločnosťou. V náboženských aktivitách mali židia takmer úplnú slobodu vierovyznania. Je síce pravdou, že si nemohli kdekoľvek a v akomkoľvek počte budovať synagógy – teoreticky – a taktiež nemohli na verejnosti hlásať židovskú vieru, na druhej strane im nebolo bránené vyznávať ju ba ani neboli násilne vedení ku konvertovaniu. Spolu s náboženskou autonómiou vlastnej komunity mali prostredníctvom svojich vodcov i formálne zastúpenie v správe štátu. Síce nedokonalé, častokrát nie tak ružové, ako by sme dnes očakávali, v každom prípade v tom čase veľmi netradičné postavenie židov v akejkoľvek vtedajšej komunite.
Politická a územná jednota islamského štátu netrvala dlho, avšak vytvorila základ obrovského islamského sveta, ktorý bol podobný tomu, čo predtým na tomto území tvorila kresťanská civilizácia. V rámci tejto obrovskej geopolitickej oblasti požívali židia prakticky rovnaké práva a mali rovnaké postavenie. Mohli sa voľne pohybovať, udržiavať vzájomné kontakty diaspóry a tiež naplno rozvíjať svoju židovskú identitu. Svoj prínos vniesli najmä do roviny rozvoja obchodu, kedy od 9. storočia židia (spolu s muslimami) sprostredkovávali obchodné styky v rámci celého islamského sveta a tiež s Indiou a Čínou.
Všetko toto so sebou prinieslo i jeden negatívny jav. Tým bol rozmach arabčiny, ktorú s islámom prijímali všetky etniká islámského sveta. Arabčina sa postupne stávala hlavným dorozumievacím jazykom celej tejto obrovskej oblasti, čo spôsobilo, že s výnimkou gréčtiny, sýrskej aramejčiny, kopštiny a latinčiny všetky ostatné jazyky vymreli a nahradila ich práve arabčina. Podobne aj perzština, ktorá sa dostala do ústrania a oživená bola už so silným vplyvom arabčiny.
Židia sa arabčine prispôsobili naozaj veľmi rýchlo. Na začiatku 10.storočia t.j. len tristo rokov po nástupe islámu, preložil Saʼadja Gaon do arabčiny Bibliu. Preklad Biblie si vyžaduje veľké jazykové a náboženské znalosti a nie je isto ľahkou úlohou. Približne okolo roku 900 prestávajú židia používať iné jazyky a dominantne sa dorozumievajú arabčinou. Zmena jazyka priniesla židom nebývalé poznatky, predovšetkým im otvorilo dvere ku množstvu kontaktov a znalostí. Výsledkom toho bola zaujímavá dvojica kultúr, ktoré v 10. storočí vedľa seba žili.
Židia žijúci v islamskom svete vytvorili úplne novú kultúru, ktorá sa líšila od kultúr predislamských, a to tak v rovine jazykovej ako aj v rovine rôznych kultúrnych foriem a vplyvov. Namiesto toho, aby sa sústredila len na oblasť náboženstva, nová židovská kultúra z islamského prostredia, podobne ako iné kultúry, ktoré sa objavili v rámci islamského sveta, v sebe absorbovala množstvo náboženských ale aj svetských prvkov. Kontrast oproti minulosti, ale aj voči stredovekému kresťanskému svetu, bol obrovský.
Podobne ako ich susedia, aj židia písali svoje diela v arabskom jazyku, ktorý dopĺňali o špecifické židovské jazykové formy. Používanie arabčiny ich zbližovalo s Arabmi. Na druhej strane, špecifikum židovského jazyka vo výrazových prostriedkoch vytváralo potrebnú deliacu čiaru medzi židovstvom a muslimami. Témy, ktorým sa židia v literatúre venovali, ale aj spôsoby, ako písali sami o sebe boli pre nich niečím novým, niečím čo si požičali od Arabov a čo sa postupom času vyvinulo s ohľadom na vývoj islámu a muslimskej kultúry. Aj v tomto prípade slúžila hebrejčina ako jazyk sakrálnej literatúry, podobne ako to bolo so spisovnou arabčinou, ktorá sa používala len k náboženským textom.
Neskôr sa používanie hebrejčini a (žido)arabčiny rozšírilo na poéziu a umeleckú prózu, či svetské texty rôznych foriem, z ktorých mnohé sa vyznačovali naozaj vysokou kvalitou. Najvýznamnejší židovskí poeti od čias Biblie pochádzajú práve z tohto obdobia. Patria medzi nich Saʼadja Gaon, Solomon ibn Gabriol, ibn Ezra (Mojžiš i Abrahám), Maimonides, Jehuda Halevi, Jehuda al-Harizi, Samuel ha-Nagid a mnohí ďalší. Všetky tieto mená sú známe i dnes a majú významné miesto v židovskom kultúrnom a literárnom dedičstve.
Kde toto všetko títo židia vytvárali? Kedy a ako oni a ich susedia vytvorili takúto symbiózu, takúto formu spolužitia? Židia vytvorili mnohé výnimočné kultúrne centrá. Najvýznamnejšie z nich sa nachádzalo v islamskom Španielsku, kam sa datuje zlatý vek židovskej kultúry, ktorá vznikala súbežne s muslimskou. Španielsko tak len podčiarkuje všeobecné postavenie a spolunažívanie židov a muslimov vtedajšej doby.
To, čo sa udialo v islamskom Španielsku, vlny židovskej kultúrnej prosperity v paralelných vlnách kultúrnej prosperity naprieč muslimským svetom, sa stalo príkladom aj pre iné oblasti arabského sveta. V Bagdade v rozmedzí deviateho a dvanásteho storočia, v Kajruváne (severná Afrika) medzi deviatym a jedenástym storočím, v Káhire v 10. až 12. storočí a inde na svete išiel vzostup a pád islamskej kultúry spolu ruka v ruke so vzrastom a poklesom vplyvu židovskej kultúry. V rovnakom čase a na rovnakých miestach. Toto nie je náhoda a nebol to len produkt osvietenej a liberálnej podpory zo strany muslimských vládcov. Toto bolo priamym výsledkom mnohých hlbších rysov týchto spoločností, ktoré svojím sociálno-kultúrnym, právno-ekonomickým, jazykovým a politickým prostredím umožnili povzbudiť a vyrásť židovskej subkultúre v islamskom svete.
Toto obdobie kultúrnej symbiózy však netrvalo večne a skončilo sa približne po 1300 rokoch. V skutočnosti sa do krízy dostalo omnoho skôr, spolu s celkovým úpadkom, poklesom významu a stratou vitality arabskej kultúry a tiež v dôsledku neúspešnej konkurencie so Západom, perzskou a tureckou kultúrou.
Rozvoj a prosperita židovskej kultúry v stredoveku boli do veľkej miery spojené s muslimskou a arabskou kultúrou (a politikou) tak, že ak rástla a prosperovala muslimská spoločnosť a kultúra, tak sa darilo rozvoju židovskej spoločnosti i ich kultúre a naopak. S poklesom významu muslimov upadala aj židovská kultúra a tiež postavenie židov v Európe. V prípade židov však do veľkej miery „islamské“ dedičstvo znamenalo dôležitý kapitál pre etablovanie sa a naštartovanie nového rastu v novom prostredí – v kresťanskom Španielsku a v kresťanskom svete vo všeobecnosti.
Islám a islamský svet neboli jediným zdrojom inšpirácie pre židovskú kultúrnu obrodu, ktorá nastala o niekoľko storočí neskôr v kresťanskej Európe, ale určite boli dôležitým motorom pri jej naštartovaní. Jeho význam nemôžeme preceňovať.
Link na překlad.
David J. Wasserstein je profesorom židovských štúdií na Vandetbiltskej univerzite. Tento článok bol prevzatý z jeho prednášky o komparácií náboženstiev, ktorá odznela na škole orientálnych a afrických štúdií v Jordánsku a následne ho publikoval portál The Jewish Chronicle.
